Dôverný styk Polit

Martin Slávik

V smernici rozviedky pre agentúrne operatívnu prácu v zahraničí z roku 1964¹sa píše: „Dôverný styk je zvláštna kategória spolupracovníka rozviedky. Jeho spolupráca je vedomá, jeho získanie sa však neuskutočňuje v mene rozviedky, ale v mene československých legálnych úradov²určených v súlade s oficiálnym postavením dôverného styku, či na základe osobného vzťahu. Má objektívne aj subjektívne možnosti plniť rozviedne úlohy, ktorých využitie je ohraničené opäť v súlade s jeho postavením. Spojenie je pravidelné, osobné, bez technických prvkov rozviednej práce, pričom stupeň utajenia je určovaný v závislosti na subjektívnych predpokladoch styku, najmä jeho spoločenským postavením a možnosťami legendy. Spojenie je nutné zabezpečiť tak, aby z jeho formy nebolo možné vyvodzovať, že sa jedná o organizovanú rozviednu činnosť.³.

Špecifiká spolupráce s dôvernými stykmi vyplývali najmä zo skutočnosti, že sa malo jednať „prevažne o spoločensky a vo verejnom živote exponované osobnosti.“⁴

Kategória dôverný styk bola v tom čase novinkou v rozviednych kategóriách spolupracovníkov a bola to reakcia na činnosť „v málo rozvinutých krajinách a na všeobecné zostrenie kontrarozviednych režimov, ktoré vyvoláva psychické komplikácie u niektorých báz⁵pri uplatňovaní technických prvkov agentúrnej spolupráce.⁶Táto forma spolupráce sa uplatňuje so zreteľom na spoločensky a politicky exponované postavenie osoby dôverného styku, alebo aby nedošlo ku kompromitácii vzťahov ČSSR k štátu, ktorého záujmy má dôverný styk hájiť“.⁷

Preložené z jazyka tajných služieb, základný rozdiel medzi osobami vedenými v kategórii agent a dôverný styk spočíval v tom, že dôverný styk nebol primárne využívaný a úkolovaný k získavaniu utajovaných materiálov, dokumentov, informácií, ktorých prípadné odhalenie by viedlo k trestnému postihu zo strany štátu⁸, v ktorom bola jeho činnosť vykonávaná. Ku komunikácii a stretávaniu s dôverným stykom využívali príslušníci rozviedky svoju oficiálnu legendu, krytie príslušníkov diplomatického zboru atď. 

Domnievame sa, že táto forma spolupráce je veľmi zaujímavá aj z pohľadu dneška a opäť je možné poučiť sa z nedávnej minulosti. Dôverný styk, často spoločensky, prípadne politicky exponovaná, známa osobnosť, bol skvelým „kanálom“ pre šírenie vplyvových operácií, získavanie informácií, ktoré síce nemuseli byť tajné, ale ako postava etablovaná v spoločenských, prípadne politických kruhoch na úrovni „decision makerov“, mohol príslušníkom rozviedky predávať informácie o prípadných budúcich rozhodnutiach politikov, odhalovať ich postoje a motivácie, čo malo a má aj dnes zo spravodajského hľadiska mimoriadny význam.

Prípadnú otázku, či sa jedná o kategóriu vedomej či nevedomej spolupráce, môžeme zodpovedať tak, že dotyčný skutočne nemusel vedieť, že pracuje pre nepriateľskú rozviedku. No pri pravidelnom stretávaní a predávaní informácií diplomatom cudzieho štátu by sa „nevedomosťou“ mohol hájiť asi len človek mimoriadne nízkej intelektuálnej úrovne a ani to by ho nemohlo ospravedlniť. Pravidelné stretávanie sa a pravidelné predávanie závažných informácií „diplomatom“komunistického štátu, skutočne nie je možné ospravedlňovať argumentom nevedomosti. 

Nie je nezaujímavé a to aj z dnešného pohľadu na prokremeľskú lobby a na spravodajskú prácu je ďalšia podstatná časť smernice: „ Dôverný styk je získavaný na spoluprácu na základe čiastočnej, alebo úplnej zhody názorov, alebo spoločenských politických, vedeckých, kultúrnych záujmov, prípadne osobných sympatií. Verbovka sa u dôverného styku nerealizuje.Typ sa stane dôverným stykom, akonáhle začne pravidelne a svedomito spolupracovať. Písomný sľub spolupráce sa u neho nevyžaduje. Pri práci s dôvernými stykmi je treba tieto styky ovplyvňovať tak, aby hľadeli na spoluprácu ako na pomoc, ako na niečo,čo je v súlade s ich osobnými záujmami a záujmami ich krajiny. Je veľmi dôležité, aby pri práci s dôvernými stykmi nedával rozviedčík žiadny dôvod k tomu, aby mohol byť obvinený z nepriateľskej činnosti proti krajine v ktorej pracuje.“⁹

Názorová spriaznenosť, bola a mohla by byť aj dnes istou slabinou spolupracovníkov nepriateľských cudzích tajných služieb. Presne v duchu príslovia, že ak niečo chodí ako kačka, kváka ako kačka, tak to asi najskôr kačka bude. Nemôžeme samozrejme o nikom povedať, že je to agent cudzej spravodajskej služby, aj keby mimoriadne usilovne šíril názory, myšlienky a vyslovene presadzoval cudzie záujmy. Bez priameho dôkazu to možné nie je. Ale ak niekto dlhodobo presadzuje a propaguje záujmy cudzieho štátu, hlási sa k ideológii, ktorá je tomuto štátu blízka, obdivuje jeho režim, potom stojí jeho správanie za povšimnutie. A to najmä ak si uvedomíme, že v prípade Ruska, kde je myšlienková kontinuita v tajných službách vďaka personálnej kontinuite zrejmá a konzistentná, nemôžeme vylúčiť ani využívanie starých, overených vzorcov v spravodajskej činnosti.

Pre plastickejšie priblíženie tejto kategórie spolupracovníka je vždy lepšie siahnuť po konkrétnych prikladoch.

DS Polit

V roku 1980, odhalila ŠtB vo vlastných radoch „zradcu“, Josefa Hněvkovského¹⁰– príslušníka rozviedky. Zistila, že minimálne od roku 1971 spolupracoval so CIA. Po následnej analýze dopadov tejto zrady, náčelník 33. odboru¹¹odoslal na rezidentúru rozviedky do Viedne informáciu, že zradca Hněvkovský, ktorý pôvodne pôsobil na oblastnom odbore rozviedky v Českých Budějoviciach, mohol byť oboznámený aj s prípadom „Polit“ a mohol túto skutočnosť vyzradiť protistrane. Teda, že v prípade spolupracovníka s krycím menom Polit mohlo dôjsť k jeho prevalu.¹²

Obr. Mjr. Augustin Křivánek „Stelipský“ (zdroj: ABS)

Major Augustín Křivánek, „Stelipský“¹³ z 37. odboru I. správy, ktorý v tom čase Polita riadil, vo svojom vyjadrení píše: „Styk s Politom bol legalizovaný tak, že Polit na základe môjho doporučenia prijal funkciu podpredsedu Rakúsko-československej spoločnosti, kde opäť na základe môjho doporučenia bol vyznamenaný s vedomím vedenia SPÖ čs.štátnym vyznamenaním v súvislosti s 30. výročím oslobodenia. Na základe tohto faktu mám možnosť udržovať s Politom legálny styk.

Spravodajská produkcia Polita je zameraná do politickej oblasti, ktorá v Rakúsku nepredstavuje problematiku krytú zákonom. Pri vyťažovaní Polita teda nie je nebezpečenstvo jeho postihu za poskytnutéinformácie.

S ohľadom na osobnú charakteristiku Polita vyľučujem jeho zneužite STAPOM¹⁴proti nám.

Jediným momentom ktorý predstavuje nebezpečenstvo je skutočnosť, že cez Polita bolo realizovaných niekoľko AO (aktívnych opatrení), (napríklad proti Číne). Nepredpokladám ale, že by zradca z Českých Budějovíc bol s touto skutočnosťou oboznámený.“¹⁵

Obr. Krycie meno Politik bolo využívané vo fáze rozpracovania. Neskôr bolo zmenené na Polit.

Krycie meno Polit patrilo, rakúskemu ľavicovému politikovi, dlhoročnému členovi Sociálno-demokratickej strany Rakúska (SPÖ) Josefovi Hindelsovi (1916 - 1990). Obdobie druhej svetovej vojny strávil v švédskom exile. Do exilu odišiel cez Československo, aj z dôvodu, že tu žila časť jeho príbuzenstva. Rodinnými väzbami a silne ľavicovými názormi sa dá vysvetliť jeho následná afinita ku komunistickému Československu. Josef Hindels bol na spoluprácu získaný v roku 1974 prostredníctvom dôverníka ŠtB s krycím menom „Eman“. Člen KSČ Emanuel Aleš („Eman“) bol tajomník Krajského výboru odborového zväzu zamestnancov v stavebníctve v Českých Budějoviciach. S Josefom Hindelsom sa stretával z titulu svojej odborárskej funkcie. Hindels (Polit) bol člen Rakúskej federácie odborových zväzov ÖGB a bol generálnym tajomníkom Odborového zväzu zamestnancov pracujúcich v privátnej sfére. Pri návštevách svojej rodiny sa zaujímal aj o činnosť odborov v Československu. Eman, na príkaz čs. rozviedky, Hindelsa najprv „vyťažil“, teda získal od neho informácie, ktoré uistili príslušníkov rozviedky, že môže byť zdrojom zaujímavých správ a spravodajsky využiteľných informácií. Následne sprostredkoval kontakt Hindelsa s príslušníkom rozviedky, vystupujúcich ako je vyššie uvedené, pod svojou oficiálnou legendou 2. tajomníka čs.ambasády a ktorý mal vo svojej kompetencii aj problematiku odborov. Začala pomerne dlhá spolupráca s československou komunistickou rozviedkou. Počas celého obdobia bol Hindels príslušníkmi rozviedky hodnotený ako mimoriadne spoľahlivý spolupracovník, poskytujúci zaujímavé, spravodajsky cenné informácie najmä z oblasti vnútornej a zahraničnej politiky Rakúska, nemecko-rakúskych vzťahov, vnútorných pomerov v SPÖ. Jeho prostredníctvom tiež získavali cenné informácie o ohlasoch na dianie v politike za železnou oponou. Príslušníci rozviedky oceňovali úroveň informácií ktorými disponoval a ktoré čerpal „priamo z vedenia SPÖ a z osobných rozhovorov s Kreiskym¹⁶“, s ktorým sa poznal z čias exilu. 

Obr. Bruno Kreisky

Stretnutia s „Politom“ prebiehali pravidelne, vždy v jeho byte, „bez účasti tretích osôb, vždy s dodržiavaním základných zásad konšpirácie.“ Josef Hindels vedel, že „predáva informácie, ktoré sú využívané v ČSSR.“ Postupne okrem „politického spravodajstva bol zameraný aj na realizáciu aktívnych opatrení a typovanie¹⁷z radov SPÖ a SPD. Realizoval aktívne opatrenia Otan a Epikuros¹⁸.

Dobrým príkladom využívania tajného spolupracovníka pri realizícii AO, by mohlo byť AO s krycím názvom „Tar“, ktoré malo poukázať na „nárast neonacistických tendencií v dôsledku nedôslednej denacifikácie v Rakúsku a následkov, ktoré z toho vyplývajú – výsledky prezidentských volieb¹⁹, postoje niektorých politikov, rast popularity medzi mládežou a nepriateľské postoje voči socializmu. Príslušníci rozviedky vybrali „Polita“, aby ako člen predsedníctva Socialistických bojovníkov za slobodu²⁰, na problém upozornil v rozsiahlejšom článku, a ten naozaj následne text publikoval v Die Zukunft (teoretický mesačník rakúskej SPŐ).

Josef Hindels je dnes v Rakúsku hodnotený ako zaujímavá osobnosť, ako posledný austromarxista a plamenný rétor, ktorému jeho krajne ľavicový postoj znemožnil výraznejšie sa presadiť v rámci SPŐ.²¹Jeho krajne ľavicovénázory však zrejme boli tým faktorom, ktorý umožnil takú dobrú spoluprácu s komunistickou rozviedkou. Zaujímavéna jeho postave je, že jeho presvedčenie o ľavicových hodnotách bolo tak silné, že na rozdiel od iných spolupracovníkov nikdy nebol za svoje služby finančne odmeňovaný, dokonca ako konštatovali samotní príslušníci rozviedky by pokusy o jeho odmeňovanie mohli zhoršiť vzájomnévzťahy a ohroziť inak plodnú spoluprácu trvajúcu až do roku 1989. Ktovie, čo by na túto jeho neznámu históriu, povedali účastníci každoročne usporadúvaného Sympózia²², ktorénesie jeho meno. A zároveň sa objavuje naliehavá otázka, ktorá sa už netýka len „Polita“. Viete si dnes predstaviť niekoho, kto by sa presne hodil do takejto kategórie spolupráce, respektíve typovo a svojou činnosťou napĺňa charakteristiku dôverného styku? Určite áno.