Internacionální pomoc StB během maďarské revoluce 1956

Příspěvek odzněl během konference k 60. výročí maďarské revoluce a boje za svobodu v roce 1956 - země střední Evropy v době sovětského útlaku a jejich pokusy o demokratizaci v Senátu PČR dne 22. září 2016. Článek uveřejňujeme se svolením autora.

Internacionálna pomoc ŠtB počas revolúcie a po jej porážke

Ladislav Bukovszky

Základnou tézou tejto konferencie je, aby sme po 60-tich rokoch poukázali na analogické diania v poststalinistických krajinách vo východnej Európe po roku 1953 a na základe širokého porovnávajúceho pohľadu hľadali spoločné východiská, ktoré nám poskytnú možnosť lepšie pochopiť základné mechanizmy komunistického systému.

Už aj názov panelu – Nemeniteľnosť komunistického systému - naznačuje, resp. predpokladá určité konštatovanie, ale k tomu sa môžeme dostať až vtedy, ak si zodpovieme na niekoľko otázok. Napr. ako mohol komunistický systém i po smrti Stalina prežiť ďalšie desaťročia? A v tomto procese akú rolu zohrávala spolupráca a vzájomná podpora politických polícií – štátnych bezpečností –, ako represívnych, ozbrojených zložiek jednotlivých štátov východného bloku. A či táto spolupráca mala vplyv na udržanie moci komunistov v Maďarsku v roku 1956 a nasledujúcom období a ako sa odzrkadľovala pri procese kádárovskej konsolidácie.

V československo-maďarských reláciách táto otázka je o to zaujímavejšia, nakoľko spolupráci Prahy a Budapesti v tejto oblasti sa zatiaľ vážnejšie nikto nevenoval a je to málo známa téma. Po skončení II. svetovej vojny štáty oslobodené Červenou armádou sa postupne dali na cestu sovietizácie, a k budovaniu totalitného systému pod patronátom Moskvy. Miestne komunistické elity v Československu i v Maďarsku dostali pod kontrolu silové zložky štátu, políciu, štátnu bezpečnosť a armádu i justíciu. Je takmer neznáme, že politická polícia dvoch štátov ešte pred februárom 1948 nadviazala kontakt. Prvé oficiálne stretnutia sa však uskutočnili až po komunistickom prevrate v Československu v októbri a v novembri v Budapešti. Význam tohoto aktu dobre vyzdvihuje skutočnosť, že viac, ako polročným predstihom predbehol podpis československo-maďarskej dohody o vzájomnej spolupráce a podpory (16.4.1949). Po roku 1953, počas – domnelom alebo skutočnom - procese destalinizácie v oboch štátoch bola štátna bezpečnosť terčom ostrej kritiky a následne prešla niekoľkými organizačnými zmenami. Zrušenie samostatných ministerstiev „štátnej bezpečnosti“ a následné etablovanie politickej polície do rezortu ministerstva vnútra, výmenou „firemnej tabule“ len korigovali svoje metódy na udržanie moci komunistickej strany. Na prahu roku 1956 komunistické Československo a Maďarsko bolo v celkom odlišnej spoločenskej i ekonomickej kondícii v rámci jedného politického systému. Novotnému sa podarilo ekonomickú krízu v Československu napraviť i za cenu obrovských rizík a na čele ministerstva vnútra Rudolf Barák menej zviditeľnil činnosť zreformovanej štátnej bezpečnosti. Na druhej strane Dunaja však po odstránení Imre Nagya z čela vlády Rákosim v roku 1955, a následná arogancia štátnej bezpečnosti a hospodárske problémy vyvolali otvorený vše spoločenský diškurz. Vzájomných – československo-maďarských – vzťahoch v roku 1955 došlo k miernemu zlomu. Na báze straníckych orgánov hlavne v pohraničných okresoch sa obnovili kontakty medzi straníckymi vedeniami, ale i orgánmi štátnej bezpečnosti. Na jar 1956 navzájom otvorili pohraničný styk pre svojich občanov, čo umožnilo cestovanie na turistický pas občanov obidvoch štátov.    

Obr. László Piros, maďarský ministr vnitra 1954 - 1956

Vedenie KSČ pozeralo na vnútropolitické dianie na jar 1956 v Maďarsku s obavami. Svoje informácie zhromažďovalo cez veľvyslanca v Budapešti Štefana Majora. Veľmi reálne odhadli vážnosť maďarských udalostí na jar 1956 a príliš nedôverovali pravidelným správam Majora. Rudolf Barák v máji 1956 schválil vyslanie príslušníka československej rozviedky nadporučíka Vladislava Křováčka (krycie meno NEZVAL), a zriadenie rezidentúry v Budapešti, aby prostredníctvom neho získávali rozsiahlejšie informácie. Nezval na návrh náčelníka I. Správy MV plk. Jaroslava Millera, šéfa rozviedky by mal vycestovať do Budapešti 4. novembra, o čom Barák tesne pred vypuknutím revolúcie mal listom informovať svojho kolegu ministra vnútra Lászlóa Pirosa. K tomu však nedošlo. Po vypuknutí revolúcie dňa 23.10.1956 Piros utiekol do Sovietskeho zväzu, ale predpokladáme, že Nezval i napriek k tomu začiatkom novembra zaujal svoje miesto na ambasáde v Budapesti vo funkcii III. tajomníka. Bolo to tesne pred druhou ozbrojenou ofenzívou červenej armády a vznikom Kádárovej vlády. Úloha a rola rezidenta Nezvala zo dňa na deň sa zmenila. Kým na začiatku mal za hlavnú úlohu zasielanie pravidelných situačných správ z maďarského hlavného mesta a štátobezpečnostnú ochranu veľvyslanectva, po vzniku vlády Jánosa Kádára, okrem toho sa zameriaval na riadenie rezidentúry a styk s maďarskými straníckymi a vládnymi činiteľmi. Stal sa akýmsi styčným dôstojníkom pri budovaní spolupráce medzi štátobezpečnostnými zložkami dvoch štátov. Zohrával významnú úlohu pri rôznych formách poskytovania internacionálnej pomoci ministerstva vnútra, resp. štátnej bezpečnosti. Na začiatku hlavným maďarským partnerom Nezvala bol István Móró, náčelník rozviedky a z politikov György Marosán, najagresívnejší zástupca komunistov v kádárovej vláde. Po 23. októbri maďarská štátna bezpečnosť sa takmer úplne rozpadla, Imre Nagy ju formálne 28. októbra zrušil.

Po prvých dňoch revolúcie sa dostalo do Československa bez cestovných pasov niekoľko sto osôb, ktoré utekali pred zodpovednosťou a pred všeobecným hnevom širokých revolučných más. Stranícke nomenklatúri a príslušníci štátnej bezpečnosti našli prechodné útočište pod ochranou československých bezpečnostných a straníckych orgánov hlavne na Slovensku. Prichádzali v niekoľkých vlnách, čo záviselo od revolučných udalostí. Prvé skupiny župných a okresných straníckych a bezpečnostných orgánov – podľa dobových dokumentov „utečencov“ - prišlo na územie republiky 26. októbra 1956 zo západnej časti Maďarska, zo župy Győr-Sopron. Bol medzi nimi i veliteľ posádky pohraničnej stráže v Mosonmagyaróváry kapitán István Dudás, ktorý bol zodpovedný za masaker v mestečku, počas ktorého príslušníci PS strieľali do davu demonštrujúcich. Ďalším prominentným utečencom bol bývalý minister financií István Kossa, ktorý s manželkou utiekol z Maďarska cez rieku Ipel, a našiel ochranu na ÚV KSS v Bratislave. Umiestnenie straníckych a bezpečnostných orgánov zabezpečoval predseda Zboru povereníkov (v dnešnom ponímaní predseda vlády) v Bratislave Rudolf Strechaj v spolupráci s Červeným krížom. Celá akcia mala krycie meno: Akcia M(aďarsko). Podľa výkazov ČK v piatich krajoch na Slovensku bolo pripravených 1641 lôžok na prechodné umiestnenie maďarských súdruhov. Najväčší počet tzv. utečencov v týchto ubytovacích zariadeniach bolo 4. novembra, počtom 252.

Obr. István Kossa, maďarský komunistický ministr financí 

Presný počet maďarských straníckych a bezpečnostných kádrov, ktorí požiadali o „azyl“ v ČSR presne nevieme. Podľa Politbyra KSČ ilegálne prekročilo československo-maďarské štátne hranice celkom 1367 maďarských štátnych občanov. Kolégium MV však vo svojom materiály začiatkom decembra 1956 konštatovalo, že na hraniciach zadržali 36 príslušníkov AVH a 82 straníckych kádrov. Celkový počet ilegálnych prechodov štátnych hraníc týchto dvoch skupín spolu aj s rodinnými príslušníkmi odhadujeme na cca. 300-350 osôb.

Ich pobyt v ČSR netrval dlho. Väčšina kádrov po vojenskej invázii ČA odovzdali československé orgány 4. novembra a v nasledujúcich dňoch do Maďarska. Ich prevzatie sa uskutočnilo väčšinou na hraničnom prechode v Komárne. Príslušníci rozviedky sa však vrátili domov neskoršie, a ich rodinní príslušníci až v polovici januára 1957 a postupne boli reaktivované v rámci straníckeho a bezpečnostného aparátu.

Obr. István Dobi

Československo bolo prvou krajinou, ktorá uznala legitimitu sovietmi dosadenej Kádárovej vlády. Politbyro ÚV KSČ 12. novembra schválilo 90 miliónovú finančnú podporu pre Maďarsko, o čom 15. novembra rokoval predseda vlády Viliam Široký s Istvánom Dobim a členmi Kádárovej vlády v Budapešti. Československo sa tým pádom dostalo medzi strategických partnerov v konsolidačnom procese komunistov v Maďarsku. Okrem hospodárskej pomoci je potrebné poukázať ešte na jeden veľmi dôležitý fakt.

Obr. Ferenc Münnich

Na základe požiadavky vtedajšieho ministra ozbrojených síl a bezpečnosti Ferenca Münnicha, MV ČSR zohrávalo veľmi významnú úlohu pri dodávke zbraní a munícií, náhradných dielov do zničeného vozového parku a operatívnej techniky maďarskej štátnej bezpečnosti. Najprv Münnich koncom decembra sa obrátil listom na Rudolfa Baráka, aby mu poskytol na „upevnenie verejného poriadku“ v Maďarsku 5000 gumených obuškov. Následne ďalším listom z 12. januára 1957 požiadal Baráka o poskytnutie materiálno-technickej pomoci na vybudovanie štátnej bezpečnosti, s prosbou, aby vyslal do Budapešti svojho námestníka Jaroslava Klímu, aby sa presvedčil o skutočnom stave materiálno-technickej výbave maďarských bezpečnostných orgánov. Barák na základe uvedených listov poveril námestníka Klímu, a náčelníka IX. (Technická) Správa MV plk. Karela Smíšeka, aby vycestovali do Budapešti.  Delegácia 21. januára 1957 priletela do Budapešti, a v poobedňajších hodinách sa stretli v prítomnosti Nezvala, hlavným poradcom KGB Alexejom Dmitrijevičem Besčastnovom. Z prvej ruky dostali informácie o celkovej situácii v Maďarsku. Následne večer sa stretli s Tiborom Pőczem a Istvánom Tömpem námestníkmi Münnicha. Druhý deň Pőcze predložil československej delegácii konkrétnu požiadavku a následne rokovali s jednotlivými náčelníkmi štátnej a verejnej bezpečnosti. V parlamente ich prijal aj sám minister Münnich.

Obr. Alexej Dmitrijevič Besčastnov

Potom, ako sa vrátila delegácia do Prahy, Barák predložil do politbyra požiadavku Münnicha a podrobnú správu Klímy a Smíška o svojich poznatkoch z Budapešti. Po prerokovaní a schválení návrhu politbyrom Klíma začal preverovať cez Hospodársku správu MV, či požiadavku maďarskej strany je možné zabezpečiť zo skladových zásob MV. Za necelý mesiac sa podarilo pripraviť takmer celú zásielku, okrem menších položiek. Praha požiadavku Budapešti vyčíslila v hodnote 2,5 mil. Kčs, niečo cez 3 mil. forintov. Barák 26. marca 1957 listom oznámil Münnichovi, že dodávka v celkovej hodnote vyše 1,8 mil. Kčs bude vypravená autokolónou z Prahy 4. marca. Šesť nákladných áut typu Tatra 111 dorazilo druhý deň, 5. marca 1957 o 10.00 hod do Komárna, kde bola dodávka maďarským orgánom oficiálne odovzdaná. Najväčšiu finančnú položku tvorili zbrane, náboje a prístroje operatívnej techniky v celkovej hodnote viac, ako 1,5 mil. Kčs. (83%) MV ČR pre Münnicha dodalo celkom 500 ks. pištolí ráže 6,35 a 50 ks guľometov ráže 9 mm a vyše 3,5 milióna nábojov. Zo žiadaných 5000 obuškov v termíne dodali len dve tisíc, zvyšok poskytli neskoršie.

Nebola to prvá dodávka zbraní pre maďarské bezpečnostné zložky z Československa. Sándor Jakab, druhý tajomník župného výboru Strany maďarských pracujúcich v Salgótarjáne 28. októbra 1956 pricestoval do Banskej Bystrice s požiadavkou o poskytnutie ľahkých zbraní pre 300 príslušníkov ÁVH a strany, proti revolucionárom. Po konzultácii požiadavky s prvým tajomníkom ÚV KSS Karolom Bacílkom a so súhlasom Novotného nasledujúci deň boli vydané požadované zbrane do Maďarska. Tento krok Novotného nadviazal na rozhodnutie politbyra toho istého dňa, keď z ústredného skladu Ministerstva obrany bolo pridelených pre bratislavskú, banskobystrickú a košickú krajskú správu MV bolo vydaných 20 tisíc samopalov a guľometov a vyše 13 mil. ostrých nábojov.